Naša iDeNtitA | Ponúkame Vám | Referencie | CCG Online | Dotazník | Kontakt

PÁN PREZIDENT

(V. Synek, 101. riadne zhromaždenie, Neformálne ekonomické fórum - Hospodársky klub, október 2014)

 

„Našľapuj zľahka. Kráčaš po mojich snoch.“ (Wiliam Butler Yeats)

Vždy, keď prechádzam okolo Prezidentského paláca si uvedomím, že pre mňa je to stále palác pioniersky. Čas a ani jeho obyvatelia vo mne nevyvolali zmenu názvu. Je síce biely a plný svetielok, ale vonkajšie znaky ešte noblesu neznamenajú. Zostal to prosto Pinkáč… A uvedomil som si, že to Pinkáč aj zostane. Len možno v inej súvislosti. Slovo pionier totiž nemusí znamenať len člena mládežníckeho hnutia, ale aj priekopníka. Teda niekoho, kto prichádza s niečím novým. Myslím, že Slovensko to potrebuje ako soľ! Priekopník má na Slovensku naozaj čo prekopávať.

Annuntio vobis gaudium magnum: Habemus papam... Táto známa veta zaznieva vždy po zvolení pápeža z lodžie požehnania Baziliky svätého Petra vo Vatikáne a po ktorej prebehne prvé požehnanie Urbi et Orbi. Dúfam, že niekedy aj na Slovensku budeme môcť povedať: Annuntio vobis gaudium magnum: Habemus praesidentem….teda oznamujem vám veľkú radosť: Máme (konečne) prezidenta! Či to tak bude v prípade prezidenta Kisku, to zatiaľ netuším.

Neviem, kde sa zrodila myšlienka a prečo je zvykom hodnotiť prvých 100 (130) dní vlády alebo prezidenta. V angličtine existuje slovo snobbery, ktoré je odvodené z latinského sine nobilitate a znamená, okrem iného, posudzovať celok na základe maličkosti. Vidím u niekoho drahé hodinky a poviem, že ten človek musí byť úspešný. Z toho je odvodené aj známe slovo snob. Je to len a len snobizmus, čo vytvára slovenské celebrity. A aj teraz sa mi zdá takmer celebritne snobské, na základe 5,4 % (čo je práve 100 dní) funkčného obdobia prezidenta, robiť akékoľvek závery o celku.

5,4 % predstavuje približne 4 minúty hracieho času futbalového zápasu. Kto z nás si trúfne hodnotiť neznámeho hráča za základe prihrávok a striel, ktoré predvedie za prvé 4 minúty hracieho času jeho prvého zápasu?! Asi nikto! A napriek tomu, ak si zadáte do Googlu „100 dní Kiska”, vyhodí Vám 85 000 odkazov. Považujem to za nefér, a najmä bez akejkoľvek vypovedacej schopnosti. Je to módne a ako som už povedal, snobské. Navyše väčšina hodnotení, ktoré sa týkali úvodných dní vládnutia prezidenta Kisku, sa zameriavali na to, čo prezident môže a čo nemôže na základe popisu pracovného miesta, alebo ak chcete job description, pre pozíciu prezident Slovenska.

A oboch vecí sa chcem vyvarovať. V mojej úvahe, teda nebudem hodnotiť prvých 100 dní prezidenta Kisku, čo možno mnohí čakáte, a budem sa pohybovať len v priestore mimo jeho kompetencií.

Prenesme sa na úvod trocha do histórie. V roku 1789, tesne po získaní nezávislosti, sa hlavou Spojených štátov amerických stáva George Washington. Medzi Snemovňou reprezentantov a Senátom prebieha v Kongrese ostrý spor, aký titul by mal Washington dostať. Padajú návrhy ako Najvyšší sudca Washington, alebo Jeho Výsosť George Washington, niektorí navrhovali dokonca titul Kráľ a iné veľmi honosné názvy, s ktorými však Snemovňa nesúhlasí, lebo nechcela nového panovníka opiť mocou. Opakujem, nechceli ho opiť mocou…a tomu veľmi dobre rozumiem. Výsledkom sporu bol preto ten najskromnejší, najbežnejší a najobyčajnejší titul aký len existuje, teda prezident. Napriek tomu, že dnes tento titul používa takmer 150 krajín sveta a že história mu dala zvuk a úctu, je to naozaj veľmi bežný titul. Slovo prezident totiž pochádza z latinského prae – sidea, čo má dva významy. Prvý význam slova je sedieť pred, z toho vzniklo slovo pred-seda čohokoľvek, napr. roľníckeho družstva, krúžku šikovných rúk a pod. Teda skutočne veľmi obyčajné a rozšírené označenie. Ale druhý voľný význam tohto slova, je ochraňovať. A to sa mi páči. Nechcem, aby môj prezident bol akýmsi pasívnym predsedom, ktorý sedí pred, ale aby bol aj mojim aktívnym ochrancom. Nechcem, aby môj prezident bol podstatným menom. Chcem, aby môj prezident bol slovesom.

Potrebujeme však prezidenta? Ak budem úprimný, tak doterajšia skúsenosť hovorí, že prezidenta nepotrebujeme. Zdá sa mi, že mnohí prezidenti, neboli hlavou štátu preto, lebo ako hlava o niečom rozhodovali, alebo niečo riadili, ale preto, lebo boli najčastejšie zobrazovanou hlavou v štáte. Presnejšie by bolo pomenovanie nie hlava štátu, ale jeho tvár.

Navyše, si musíme uvedomiť, že krajiny ako Dánsko, Švédsko, Nórsko, ktoré sa už tradične umiestňujú v medzinárodných hitparádach života (index dôvery, index inovatívnosti) na popredných miestach, žiadneho prezidenta nemajú. Jednoducho jeho kompetencie prerozdelili na vládu a zrejme fungujú veľmi dobre. Postavenie prezidenta, ako reprezentanta štátnosti, oslabuje aj neustále narastajúca miera kompetencií Bruselu v rámci EÚ. Napriek tomu všetkému si však myslím, že práve na Slovensku a práve teraz prezidenta potrebujeme.

Prezidenta, ktorý bude pionierom v tom, že nebude politikom, ale štátnikom. Prezidenta, ktorý nebude obhajovať hranice svojich kompetenčných možností tak dlho, až sa jeho kompetencie hranicami jeho možností skutočne stanú, ale prezidenta, ktorý sa sebavedome a pokorne pohybuje v nádhernom a obrovskom priestore mimo jeho kompetencií. Myslím si totiž, že práve to je priestor nekonečných možností, priestor, kde sa nemožné stáva možným. Inými slovami, pohyb len v priestore kompetencií robí z prezidenta politika. Ale štátnik vyrastá len a len v priestore, ktorý sa s priestorom kompetencií prekrýva len čiastočne.

Keď som na jeseň v roku 1989 prišiel prednášať do posluchárne vysokej školy, tak poslucháči tam neboli, ale na tabuli bolo napísané niečo, čo si dodnes dobre pamätám: Takto už to nejde ďalej, a ak áno, tak rozhodne nie ďalej. A myslím, že to platí aj dnes na Slovensku. A je ten dôvod prečo prezidenta potrebujeme!

Pán prezident Kiska vo svojom inauguračnom prejave definuje krajinu, po ktorej (ako sám hovorí) všetci túžime.

„Krajina, kde má právo na slušný život každý občan, kde korupciu odsudzujú ľudia rovnako ako krádež, z ktorej mladí ľudia nebudú chcieť odísť, ale naopak, ktorá bude priťahovať vzdelaných a talentovaných ľudí, krajina, ktorá je ekonomicky úspešná a sociálne spravodlivá, krajina, kde slušnosť a morálka nie je len slovom, ale skutočnou hodnotou spoločnosti. Takému Slovensku chcem pomáhať.“

Podotýkam, že nie je problém pomáhať takémuto Slovensku, problémom je pomáhať „k“ takémuto Slovensku.

Pán prezident hovorí o budúcom, inom Slovensku. Skúsme veľmi stručne opísať charakteristiky súčasného stavu, teda toho, čo chce zmeniť. Treba súhlasiť so všetkým, čo o dnešnom Slovensku hovorí pán prezident vo svojom príhovore.

Snáď len doplňme, že pre Slovensko je dnes typických všetkých 7 sociálnych hriechov, tak ako ich zadefinoval Ghándí. Sú to: politika bez zásad, blahobyt bez práce, rozkoš bez svedomia, vzdelanie bez charakteru, obchod bez mravnosti, veda bez ľudskosti a úspech bez pokory. A navyše treba spomenúť, že 90 % mladých ľudí nie je spokojných so smerovaním Slovenska.

Že len 17 % dospelej slovenskej populácie vidí súvis medzi kvalitou vlastného života a výškou dosiahnutého vzdelania, čo znamená, že vzdelanie prestalo byť hodnotou a stalo sa komoditou, že minimum populácie je ochotné prispieť k zlepšeniu situácie na Slovensku, že index identifikovania sa so štátom je menej ako 7 bodov na škále od mínus sto po plus sto, a že takmer 70 % slovenskej populácie trpí nejakou formou duševnej poruchy. Sme krajina, kde verejno prospešné práce sú trestom a práce verejno ne-prospešné sú najviac oceňované, sme krajinou, kde vo verejnom sektore sa pohybujú ľudia s hypertrofiou túžby po moci a atrofiou skutočného talentu, sme krajinou, kde sa evolúcia zbavuje tých, ktorí by dole, tam kde prebieha reálny život škodili tak, že ich posúva smerom hore, teda tam kde škodiť môžu len minimálne. Sme krajina, kde sa neschopnosť a morálna asymetria skrývajú za slovné spojenie politická korektnosť, kde junk- foodové slovo sociálny je silnou marketingovou zbraňou, ktorá dokáže veľa sľúbiť, ale málo splniť.

Podotýkam, že práve tu pán prezident podľahol zvodom politickej kultúry a použil populistickú rétorickú figúru „sociálna spravodlivosť“, ktorá sa však vymyká akejkoľvek zmysluplnej definícii a to tak z hľadiska obsahového aj sémantického. Treba si dať vždy veľký pozor na tých, ktorí práve slová ako politická korektnosť a slovo sociálny používajú veľmi často.

Pán prezident v inauguračnej reči hovorí: „Podľa štatistík na Slovensku nikdy nebolo lepšie.“ Áno uznávam, že Slovensko počas 20 rokov samostatnej existencie ide dopredu. Pýtam sa však, či tento pohyb vpred je spôsobený útekom pred niečím, alebo behom za niečím. Výsledkom oboch motivácii je síce pohyb vpred, len dopady sú rozdielne. Myslím, že odpoveď poznáme všetci.

Sme krajinou bez vízie a jasného smerovania, a kto nepozná prístav, tomu je každý vietor zlý. Náš pohyb vpred je teda založený na emócii strachu pred stratou niečoho existujúceho, a nie na emócii úžasu z objavovania nepoznaného.

Výsledkom je strata zvedavosti. Strach a stratená zvedavosť rozhodne neprispievajú k nárastu indexu dôvery a indexu inovatívnosti. Faktom je, že Slovensko je krajina, ktorá skóruje na konci európskeho rebríčka v indexe interpersonálnej dôvery, a naša inovačná výkonnosť leží pod priemerom EÚ. A práve dôvera a inovatívnosť sú nutné predpoklady modernej spoločnosti. Tam, kde nie je dôvera, nemá zmysel pokračovať, a prežije len ten, kto je schopný neustálej inovácie.

Non aes sed fides - nie kov, ale dôvera - to je veta, ktorá je základom modernej spoločnosti. My sme stratili dôveru a zostal len chladný kov.

Nedávno prebehla médiami správa, že sme svetová špička v počte digitálnych zariadení na občana. Hrdo bolo konštatované, že vlastníme 4,3 digitálneho zariadenia na hlavu. No, veľmi by som sa tým nechválil. Používanie moderných technológií len nahrádza našu prirodzenú túžbu po sociálnom kontakte založenom práve na dôvere. Jednoducho povedané, čím viacej technológií, tým menej ľudskosti zažívam. Moderné technológie síce skrátia vzdialenosti, blízkosť však nevytvoria!! Pán prezident hovorí o ekonomicky úspešnej krajine, ale nezabudnime, že slovo prosperita neznamená len úspech ekonomický, ale aj radosť a šťastie.

Tak takéto Slovensko musí pán prezident zmeniť a to určite nie je úloha na jedno funkčné obdobie. A navyše, stojí proti nemu silný nepriateľ v podobe apatie a rezignovanosti málo-mocných a silný nepriateľ v podobe narcistickej kultúry mocenských elít.

Povedali sme niečo o tom, čo sa má zmeniť a smerom k čomu to zmeniť chceme. Poďme si teraz povedať niečo o samotnom procese zmeny.

Rozdiel medzi politikom a štátnikom je asi podobný, ako rozdiel medzi manažérom a lídrom. Aby štátnik mohol plniť úlohu lídra v procese zmeny, musí byť dôvery-hodný.

Ale dôvera je funkciou medzičasovej voľby. Ak uprednostním riešenia, ktoré prinášajú osobný úspech dnes, pred riešeniami, ktoré uprednostňujú verejný prospech zajtra, stávam sa dôvery-nehodný! Pán prezident, ako štátnik, teda musí vždy konať tak, ako keby jeho mandát bol nekonečný!! Len tak získa potrebnú dôveru. Úspešnosť politika sa meria počtom funkčných období. Orientácia na počet funkčných období však u štátnika pôsobí fatálne.

Je mi preto veľmi sympatické, že pán prezident už vo svojej predvolebnej kampani hovoril „Poďme zmeniť Slovensko.“ A aj v neskorších rozhovoroch s ním zaznieva, že je na tento „boj“ pripravený. Viackrát som počul názor, že to je boj Dávida s Goliášom. A to ma donútilo zamyslieť sa, a potom ma to potešilo!! Aby sme pochopili aké sú šance pána prezidenta v tomto boji, poďme sa na tento chronicky známy príbeh pozrieť trochu ináč.

Príbeh sa odohráva na mieste s názvom Šefela, kde na jednej jeho strane stoja Filištínci, a na druhej Izraeliti pod vedením kráľa Saula. Ich dlhotrvajúci spor sa rozhodnú riešiť spôsobom typickým pre tú dobu, teda bojom muža proti mužovi. Kto prehrá, jeho armáda opustí bojisko. Filištínci vyšlú do boja svojho najmohutnejšieho vojaka Goliáša. Goliáš je obor, celý v brnení a vyzbrojený zbraňami pre boj z blízka, teda pre boj, kde môže využiť svoju silu. Je dosť zvláštne, že tohto gigantického bojovníka musel na miesto boja priviesť mladý vojak, ako keby toho Goliáš nebol sám schopný. Navyše Goliáš vidí v rukách približujúceho sa Dávida dve palice, aj keď on má len jednu. Biblický Goliáš zrejme teda trpel gigantizmom spôsobeným poruchou, ktorej sa hovorí akromegália. Táto sa okrem iného prejavuje problémami s orientáciou, pohybom a videním. Len dodávam, že najvyšším človekom na svete bol Robert Wadlow, ktorý meral 272 cm. Zomrel vo veku 24 rokov, mal všetky spomínané príznaky a trpel akromegáliou.

Pozrime sa teraz na Dávida. Sám sa prihlási do boja proti Goliášovi, aj keď sám bojovníkom nie je. A od samého začiatku vie, ako chce proti Goliášovi bojovať. Odmieta brnenie, ktoré mu ponúka kráľ Saul a odmieta tiež aj meč a štít. Jeho jedinými zbraňami sú okrem sebavedomia a pokory, prak a palica. Tu sa na chvíľku zastavme. Dopadová energia kameňa vymršteného z praku, ktorý sa otáča sedemkrát za sekundu sa blíži dopadovej energii projektilu vystreleného z malokalibrovej pištole. Dávid, vycvičený v streľbe z praku, zasiahne z diaľky Goliáša na jediné nechránené miesto a následne ho usmrtí jeho vlastnou zbraňou. Neznámy a nenápadný Dávid je teda v tomto príbehu od samotného začiatku predurčený na víťazstvo, ak však neprijme pravidlá boja z blízka muž proti mužovi, ako ho k tomu hlasno vyzýva Goliáš: „Poď ku mne, nech tvojim mäsom nakŕmim lesnú zver…“ Poučenie z tohoto príbehu je zrejmé. Nie všetko veľké, je aj mocné a zdravé. A niekedy aj niekto, kto je od začiatku považovaný za porazeného, môže prekvapiť. Nezabúdajme, že vplyv je vždy mocnejší než moc, a že najčastejšou príčinou smrti bobrov sú padajúce stromy.

Myslím si, že boj prezidenta za iné Slovensko je práve bojom Dávida proti Goliášovi, ktorý predstavuje našu politickú kultúru.

Táto vznikala dlho, (nechcem teraz hovoriť o anatómii moci a vzniku zla), a má svoje korene už v minulom období. Veľa sa toho nezmenilo. Ak v časoch ne-demokracie predurčený víťaz bral všetko, tak dnes, v časoch demo-verzie demokracie, skupina nevládnucich a zdá sa, že aj nevládnych, stráži skupinu vládnucich len preto, aby aj jej niečo zostalo až sa ich pozície vymenia. Výsledok pre občana je však ten istý.

Goliášsky gigantizmus dnešnej politickej kultúry sa prejavuje ilúziou nezraniteľnosti, ilúziou neomylnosti, syndrómom mocenskej pýchy, ilúziou jednomyseľnosti a myšlienkovou autocenzúrou, schopnosťou vysvetliť chybné rozhodnutia v svoj vlastný prospech, schopnosťou prehliadať rozsah negatívnych dopadov vlastných rozhodnutí a realizačnou nepripravenosťou. Toto všetko sú príznaky, ktoré sa dajú pomenovať ako hlúposť iniciovaná veľkosťou. Výsledkom sú, tak ako u Goliáša, problémy s orientáciou, pohybom a neschopnosťou vnímať realitu.

Všetky výhody sú teda na strane prezidenta ako Dávida, ak sa však nenechá spútať do brnenia vlastných kompetencií, ak nepristúpi na ponúkané pravidlá boja, ak nevymení zásady za výsady, ak nevymení prospešnosť za úspešnosť, ak sa nebude báť straty funkcie, ak neustále bude držať v rovnováhe sebavedomie a pokoru a ak zmysel, ktorý bude dávať každej situácii, mu bude diktovať jeho svedomie a nie čistý rozum, výhody, alebo poradcovia.

Len tak prezident dosiahne štátnickú vlastnosť, ktorej Machiavelli hovorí „virtu“, ktorú chápem ako duch občianstva a štátnosti.

Nie som si však istý, že či oblievanie sa vodou, alebo krst akéhosi CD–čka túto vlastnosť napĺňajú. Majú skôr charakter sebaprezentácie a zvyšujú osobnú úspešnosť, ale nie prospešnosť verejnú.

Politická kultúra, o ktorej sme hovorili, už svojou podstatou otvorila priestor pre kultúru štátnickú. Jej základom sú témy štátotvorné, ktoré vychádzajú z dvoch nasledovných premís. Štát nie je systém ekonomický, ale sociálny a občan nie je tvor racionálny, ale emočný.

Naša politická kultúra tieto fakty dlhodobo ignoruje a preto vychádza z kolektívnej halucinácie a verí v kolektívnu amnéziu.

Halucinácia preto, lebo politici reagujú na podnet, ktorý v okolí neexistuje, (a to je halucinácia), a sú hodnotovo flexibilní. Ponúkajú občanovi niečo, čo nechce. A amnézia preto, lebo veria, že na to občan zabudne, že sa im to ako vždy prepečie. Zdrojom zisku, ako osobného úspechu politika je priepastný rozdiel medzi verejnou prospešnosťou jeho výkonu a odmenou. Aj tomu u nás hovoríme politická korektnosť. V takom prípade však žiadam, aby som si sumu odmien našich politikov mohol uviesť ako odpočítateľnú položku v mojom daňovom priznaní, v kolónke vyživované osoby.

Naproti tomu štátnik používa svoje svedomie, ako jediný orgán, ktorý dáva všetkým jeho rozhodnutiam jasný zmysel, je hodnotovo stály, neklania sa slepo hlasu väčšiny, a je korektný nie politicky, ale emočne a morálne. Zmyslom jeho práce nie je osobný úspech, ale verejný prospech. Aj preto mi je aj vzdanie sa osobného zisku prezidenta Kisku vo verejný prospech, jednoducho sympatické.

Čo však témy štátotvorné znamenajú v praxi.

Téma 1. - Aristotelov prezident

Aristoteles hovorí, že spoločnosť je len tak veľká, ako dosiahne hlas hlásnika. A tu vidím veľký priestor pre prezidenta ako štátnika.

Slovensko dnes nemá hlásnika a tým sa uvoľňuje priestor pre rôznu propagandu, ktorej cieľom nie je stabilita Slovenska, ale maximalizácia individuálnych záujmov.

Nemyslím si, že štát sa správa ako celok, len preto, lebo má hranice, jazyk a zástavu, ale najmä preto, lebo hodnotové vzorce jeho občanov a ich smerovanie sa navzájom prekrývajú. Dnes nevieme aké hodnoty sú typické pre Slovensko a aká vízia sa od nich odvíja. Nikto však nedokážeme žiť v priestore bez hodnôt, lebo máme pocit, že sa stratíme. Preto neznámej politickej autorite dávame ruku a hovoríme - veď ma, lebo ja sa stratím. Každá politická autorita veľmi rada vedie občana za ruku a v nestráženom okamžiku sa toto vedenie za ruku zmení vo vedenie za nos. A aj to je politická kultúra Slovenska dnes, za ktorú však môžeme my, občania. O dôvodoch prečo, teraz hovoriť nebudem.

Pán prezident by sa mal stať práve Aristotelovým hlásnikom. Nemyslím si, že štátnik má zjednocovať, veď už samotná voľba prezidenta Kisku bola toho opakom. Štátnik má vytvárať predpoklady pre zjednotenie, teda pre súdržnosť sociálneho systému s názvom štát. Predpoklady nutné, aj keď možno nie postačujúce. Pokiaľ štát nemá definované hodnoty, tak nemá identitu a ak nemá identitu, tak nemá charakter a je to bezcharakterný štát. Mám názor, že prezident by mal iniciovať kolektívne zadefinovanie identity a zrozumiteľnej vízie Slovenska a stať sa pri každej možnej príležitosti ich nositeľom a ambasádorom.

Pán prezident vo svojej inauguračnej reči hovorí, že nechce, aby mladí ľudia odchádzali do zahraničia, a chce, aby Slovensko priťahovalo talentovaných ľudí. Ale toho nutným predpokladom je práve charakternosť krajiny. V krajine bez charakteru nikto nechce zostať, a s krajinou bez charakteru nikto nechce spolupracovať.

Na Slovensku dnes nemáme len 7 tisíc ton ľudského mozgu, ale aj 5 miliónov ľudských sŕdc. A to sú tie najvzácnejšie komodity každej krajiny. Nemá význam hovoriť, či sme malá, alebo veľká krajina. Našu veľkosť bude vždy určovať len to, na koľko percent dokážeme využiť tento úžasný potenciál, teda ľudský intelekt a ľudskú emóciu. Percento jeho využitia dramaticky zvýšime, len ak bude založené na slove chcem a nie na slove musíš! Ak to preženiem, teda na láske, hrdosti a zvedavosti a nie na nutnosti, strachu a bezradnosti. Prirodzenou túžbou každého človeka, je byť súčasťou niečoho väčšieho a úspešného. Je to dokonca základná ľudská potreba. Ale Slovák ráno vstane a má naprosto prirodzenú chuť si zaidentifikovať. Len nemá s kým, lebo štát jeho identifikačný vzor nie je.

Pán prezident hovorí, že žijeme v štáte, kde sa vytratila morálka. Nedávno som čítal citát nášho premiéra, ktorý hovorí, že politika nie je o morálke a spravodlivosti, ale o ekonomických a obchodných záujmoch. A rozumiem tomu, aj keď teraz so mnou možno nesúhlasíte. Politická kultúra taká naozaj je, lebo taká byť jednoducho musí. Jej navzájom protichodné ciele sa naozaj dajú dosiahnuť len klamstvom a ľsťou. Problém je však niekde inde. Politika nie je nemorálna, ale je morálne pokrytecká. Morálny pokrytec je niekto, kto vie ako by sa mal správať, ale nekoná tak. A iste súhlasíte, že väčšina našich politikov vie rozoznať rozdiel medzi dobrom a zlom. V súkromnom živote určite, a napriek tomu sa tak v politike nesprávajú. Sú teda morálne pokryteckí, koniec-koncov tak, ako väčšina manažérov vo firmách. Nemorálny človek je taký, ktorý netuší ako by sa mal správať, a preto sa môže správať aj nemorálne. Byť morálnym pokrytcom je teda omnoho horšie, ako byť nemorálnym človekom.

Ak nám to však nikto nepovie, ak nám nikto nepovie, že normálne je sa správať ináč, tak začneme brať morálne pokrytectvo ako normu, a výsledkom je, že žijeme v štáte, kde ekonomický úspech je priamo úmerný počtu morálnych kompromisov a kde lekári hovoria, že ak dostanú viacej peňazí, budú k svojim pacientom vľúdnejší a kde slovo moralizovať je pejoratívne. Žijeme v spoločnosti, kde sa pandemicky rozšírili dve choroby - anómia a pleonaxia.

A tu je opäť priestor pre prezidenta ako štátnika. Vždy, keď prednášam na túto tému, poslucháči súhlasia, že žijeme v nemorálnej spoločnosti. Ale nemorálna spoločnosť nie je taká, kde vládne nemorálnosť, ale taká, kde je nemorálnosť v akejkoľvek podobe akceptovaná. Tie najhoršie miesta v pekle sú určené pre tých, ktorí si v časoch morálnej krízy zachovajú neutralitu.

Je to tak preto, lebo pre kohezitu akéhokoľvek sociálneho systému je dôležitejšie trestať zlo, ako odmeňovať dobro. Možno na to stačia len prezidentove otázky, o ktorých hovorí vo svojej inauguračnej reči, ktoré budú na deformácie politickej kultúry poukazovať tak dlho, pokiaľ si občan nevšimne, že nie sú normou. K téme otázok sa ešte vrátim.

Téma 2. - Hayekov prezident

Nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku F. Hayek navrhuje, aby sa pre ekonomiku štátu používal pojem katalaxia. To je v poriadku, zaujímavé ale je, že toto slovo pochádza z gréckeho katallatein, čo okrem ekonomického významu dať niekomu niečo, má aj nádherný význam sociálny a znamená urobiť priateľa z nepriateľa a prijať do spoločnosti.

Politik nech sa venuje ekonomickému významu tohto slova, teda nech kultivuje blahobyt a bezpečnosť štátu. A prezident ako štátnik, nech sa venuje významu sociálnemu, teda nech kultivuje identitu štátu a jeho kohezitu.

Tu však nastáva problém. Dopady a výsledky politickej práce sú merateľné priamo a ľahko, a dostavujú sa dosť rýchlo. Dopady a výsledky štátnickej práce sú však merateľné len sprostredkovane, sú ťažko preukázateľné, a nedostavujú sa hneď. Toho si musí byť vedomý nie len pán prezident, ale predovšetkým občan pri hodnotení jeho mandátu. Občan dnes nehodnotí politika podľa toho, či je morálny, etický a ľudský, ale podľa toho, nakoľko plní jeho materiálne predstavy. Možno to je zámer, možno nie, ale nič lepšie si politici nemôžu želať! Občan prestal s politikom obchodovať. Občan dal síce politikovi vo voľbách moc, ale nežiada ju späť, preto sa stáva bez-mocný. Občas si kúsok svojej moci kúpi a tomu hovoríme korupcia. Je to ako keď niekomu darujete auto, a on vám ho potom predáva na súčiastky. Približne 75 % občanov však hovorí, že nechce žiť v štáte, ktorý je charakterizovaný výškou budov a šírkou ciest. Ale, že chce žiť v štáte, ktorý je charakterizovaný hĺbkou vzťahov. Občan teda nevolá po rozmere ekonomickom, ale práve sociálnom, teda štátnickom, teda prezidentskom.

Téma 3. - Foucaultov prezident

Môj obľúbený filozof M. Foucault povedal: „Častokrát vieme čo robíme a niekedy vieme, prečo robíme to, čo robíme. Ale takmer nikdy nevieme, čo to robí, keď to robíme.”

A práve o tú poslednú časť citátu ide. V našej politickej kultúre jej predstavitelia vedia, čo robia. A niekedy vedia, prečo robia to, čo robia. Ale som presvedčený, že takmer nikdy nevedia, čo to robí s dušou občana, keď to robia. R. Kennedy povedal, že HDP meria všetko okrem toho, čo je pre život človeka dôležité. A niet väčšej pravdy. Veď skúsme sa kohokoľvek na ulici spýtať, o čo mu v živote ide. Asi nikto nepovie, že túži po vyššom HDP, ale povie, že túži jednoducho po šťastí. Tak prečo nám naši politici skloňujú HDP vo všetkých možných podobách, a vytvárajú tak ilúziu, že to, o čo v živote skutočne ide, je akési osobné HDP? Nie je práve to najrýchlejšia cesta k materiálnej spoločnosti, na ktorú sa všetci sťažujeme, a na ktorú sa politici vyhovárajú a pritom ju používajú ako mostík k moci?

V roku 2010 vznikol v Anglicku pri vládnom kabinete Behavioural Insights Team (BIT), známy aj pod názvom Nudge unit. Jeho úlohou je aplikovanie poznatkov behaviorálnej psychológie vo verejnom priestore. Teda odpovedanie na otázku: čo to urobí, keď to urobíme?! Prečo by takýto pioniersky počin nemohol byť realizovaný aj v Pionierskom paláci? Prečo by pán prezident nemohol iniciovať vznik akéhosi slovenského Ministerstva šťastia, a tým ísť v ústrety biologickej túžbe človeka po šťastí.

Téma 4. - Koučujúci prezident

A teraz k už spomínaným otázkam. Veľmi sa mi páči, že pán prezident vo svojej reči hovorí: „Ako prezident budem klásť otázky v mene občanov…” Práve správne otázky a dôsledné vyžadovanie odpovedí môžu byť jedným z najlepších spôsobov, ako naštartovať boj za iné Slovensko. Môžu byť tým nenápadným Dávidovým prakom, zbraňou s nesmiernou silou, ak zasiahnu nechránené miesto mocenského Goliáša, ktorým je jeho mocenská pýcha. Všetci vieme, čo je koučing. Pri koučingu neponúkame koučovanému riešenia, ale vhodnými otázkami koučovaného dovedieme k vlastným riešeniam. A preto vnímam prezidenta -štátnika, ako kouča, napr. národa.

Nietsche povedal: „Našiel som otázku pre teba a ako olovnicu ti ju ponorím do duše, aby som vedel, aká je hlboká.” A o to práve ide. Aby otázky pána prezidenta boli olovnicou ponorenou do duše, a nie len suchým listom poletujúcim na jej povrchu. Pán prezident hovorí, že bude klásť otázky v mene občanov. Ale potom občan musí vedieť, na čo sa pýtal, koho sa pýtal a aká bola odpoveď. A možno aj k tomu môže slúžiť slovenský Nudge unit (aj technicky).

Dôsledne realizované otázky pána prezidenta môžu mať aj iný koučingový význam a dopad. Sme totiž krajinou, ktorá (ako som už hovoril) stratila zvedavosť. Veď kto z nás naposledy niečo rozobral, len aby vedel, ako to funguje...vysávač, pero, parlament, demokraciu. A zvedavosť je základom vzdelania. Myslím skutočného vzdelania, ktoré je založené na chápaní súvislostí, a nie na memorovaní odtrhnutých detailov. Zvedavosť je predpokladom vedomostnej spoločnosti, sublimácia zvedavosti je predpokladom nevedomostnej spoločnosti, kde je jedinec pripravený na mediálnu zábavu typu Milionár, ale nie pre život.

Dnešná cesta Slovenska k nevedomostnej spoločnosti ohrozuje našu budúcnosť. A to najmä preto, že si tak sami zavádzame novodobú cenzúru. Kedysi bola cenzúra založená na tom, že sme nemali prístup k informáciám. A dnes síce máme prístup k informáciám, ale je ich príliš veľa a my im nerozumieme. Sami sme zahodili dešifrovací kľúč, ktorým je vzdelanie založené na zvedavosti. Zvedavé otázky pána prezidenta tak môžu prebudiť aj zvedavosť občiansku, môžu rozbiť ilúziu nevyhnutnosti, môžu ukázať, že existujú aj iné riešenia a odpovede, ako tie, ktoré sú nám predostierané. A možno, že konečne rozoznáme, že to čo lieta nad nami nie sú orly, ale len škrečkovia, ktorým sme my pomohli dočasne vzlietnuť. A, že je načase sa každého záujemcu o lietanie spýtať, či vôbec má krídla!!! Snáď aj to môže byť jedna z otázok pána prezidenta. A nenechať sa odbiť tézou o demokratickej voľbe. Je to síce otázka politicky veľmi nekorektná, ale biologicky korektná až veľmi! Rozhoduje totiž o kvalite našej budúcnosti, o kvalite budúceho Slovenska, a o kvalite demokracie.

Vážené dámy, vážení páni, na Slovensku máme krásne a pravdivé porekadlo: „Javorové koryto a dubové bahry, ak ma nechceš pomilovať, tak ma nerozbabri.“ Chcem veriť, že verejný sľub daný pánom prezidentom v jeho inauguračnej reči nie je len ďalším rozbabraním duše občana, tak zdevastovanej skúsenosťou. Z ďalšieho sklamania by sme sa zviechali už veľmi ťažko. Pán prezident sám hovorí, že túžime po inom Slovensku. Súhlasím, je to náš sen, a súčasne obrovský záväzok pre pána prezidenta.

A preto pán prezident, našľapujte zľahka, lebo kráčate po našich snoch. Len tak bude Vaša snaha o iné Slovensko aj snahou našou!!!

© CORPORATE CONSULTING GROUP, s.r.o., materiál je duševným vlastníctvom konzultačnej spoločnosti Corporate Consulting Group. Jeho reprodukovanie, či používanie bez súhlasu spoločnosti CCG nie je povolené.